Rómsky literárny klub
aktuality

Niečo sa začína, niečo sa ukončí,

vždy, keď k nám prichádza tichý čas vianočný.

Schúlené domčeky v bielučkej perine,

zakliaty konár v skle ani sa nepohne.


Na okná vtáčatá nesmelo ďobkajú,

teplé ľudské dlane im zahynúť nedajú.

Zaševeľ lístoček v zmrznutej korune,

ty, čo ťa vietor tam zabudol na strome.


Zaševeľ bielej tme, že človek srdce má,

srdce, čo roztopí ľadovce v jazerách.

Do noci padajú tri vločky jagavé,

snáď jedna splní z nich detičkám želanie.


Tichá noc, svätá noc, Ježiško maličký,

ku vám sa spínajú aj čierne ručičky.

Aj čierne očičká chcú žiariť šťastíčkom,

s tou svojou chvejúcou nesmelou dušičkou.



Vstúpila Tichá noc, svätá noc do sŕdc nám.

Čas čarovný vianočný osloboď lásku v nás.

Zima ju spútala snehovým závojom,

ty, zvonček spiežový, odzvoníš planým snom.


Dopraj im lásky čas, hojnosti, radosti.

Ten, kto raz spáchal zlo, dnes sa mu odpustí.

Nech nie je nikto sám, kto v srdci lásku má,

kto aspoň raz lásku dal, úprimne miloval.


Všetko zlé prikryla belostná perina,

vianočná rozprávka svoj príbeh začína.

Tak tíško počúvaj, ona má vzácnu moc

premeniť rozprávku na krásnu skutočnosť.


Niečo k nám prichádza, niečo sa ukončí,

vždy, keď k nám blíži sa tichý čas vianočný.

I dlaň, čo skúpa je – no možno len chudobná,

štedro sa roztvorí – teplo ti odovzdá.


Srdiečka šepkajú: „Všetko ti odpustím.“

S pátosom vítame tichý čas vianočný.

Do detstva vráti nás i vločka snehová,

dušu nám očistí jej skvostná beloba.


Pri vôni ihličia, v jagavom svetle sviec,

na to, čo čas ti vzal, možno si spomenieš.

Človeka blízkeho vzal a viac nevráti,

v spomienkach zostaneš vždy v jeho objatí.


Blíži sa Nový rok, ktorý ti šancu dá,

napraviť všetko zlé a začať odznova.

Kto túžby napĺňa, kto má tú veľkú moc?

Tíško! Už prichádza Tichá noc – svätá.



Pavla Cicková: TICHÝ ČAS VIANOČNÝ


Valaso uľol, valaso agorisaľel,

sar kamende avel bi laveskero idejo

karačutno.

Garude kherora andi parňi duhna,

pokerdi raňikori ando caklo ačhol.


Pre blaka čirikle darutnam

andro muja rakinen,

manušeskere tate burňika len temerel

namuken.

Ševelin patroro faďime upruno,

tu so tut i balvaľ bistrerďa

pre agaca agurutno.


La parňa raťake ševelin o sune,

so čhavore romane nadžanen te

phenel.

Lengere sunore o daja phiraven,

lengere aťhora o sune garuven.


Andi rat peren ma trin čerheňa jivune,

nek le čhavorenge anen palek sune.

Bi laveskeri raťi,  sentňi raťi, Ježiško tiknoro,

ke tute vazdel pe te kalo vastoro.





Valoso uľol, valaso agorisaľel,

sar kamende avel bi laveskero idejo karačutno.

E burňik so nadel – mer nane so te del –

rozpharavel pe tuke – o tato tut dela sar

o khamoro.


O jilo phenel : „Sa tuke odmuka“

lošanam užaras idejo karačutno šukar.

Ando čhavorutno amen anla palek čerheňori

jivutňi, o vodi amenge šužarla lakero parnipe.


Snaga suvjali, sagošno momeľi,

o momeľa ma phabon.

Kas kana našaďal avel gondolato – manuše so

sľa tuke pašek o idejo ľiľa, palek ma nadiňa,

ando gondolato sľal ande leskeri musi.



Avel nevo berš, oda tut domukľa,

so kerďal nalačham, te des pro lačhipe.

Ko tre sune kerla pro čačipen, kas hi ajsi zor?

Čit! Ma avel kamende –

bi laveskeri raťi – sentňi raťi.

BI  LAVESKERO  IDEJO KARAČUTNO  


Te kale aťhora kamen bachtaľipen
ole pre rozdarutne vodiha.
Av ke lende bi laveskeri rat, Ježiško tiknoro,
thaj bacht ando kaštuno kheroro.

De lenge idejo kamiben, barvaľipen, lošaňiben,
ko kerďa erďavo, nek leske odmuken.
Nek ňiko novel korkoro, kamibnastar
ko kamiben diňa pre šuže jilestar.

I parňi duchnori tel peste garuďa
sa so sľa erďavo maškaro manuša.
Karačutni paramisi phenel so irinďa,
aven te šunkerel so mek jov naphenďa.
Zišiel národ z planín, z púští,
z nebies, z erbu kolies, na ohnivom koči,
ušiel pazúrom monzúnovým,
aby viac už neotročil.

Z vlasti domorodej prešiel moria,
hory, lesy, lúky, každučkú lesť,
hnal sa za obydlím,
nemal ho kto viesť.

Za čias veľkých kráľov privlastnil si zem i právo
bez vojen, násilných zásahov,
v mieri usadil sa
v domovine otrokárov.

V cudzine, na okraji miest
zabýval sa príslušník tmavej rasy,
na pokraji síl, strastiplných ciest, ako vtáky sťahovavé
prekonal ťažko zdolateľné trasy.
Deti živlov, podobné sú vo zvykoch,
Božiemu ľudu útočište znajú v šírych končinách sveta všade,
neveria pohanskému bludu, ich koreň rozrastá sa
od krajín nekvitnúcej paprade.
Obdarení výnimočným talentom, darom hudby, tanca, spevu,
pripútaní k rodokmeňu,
vydávajú zo seba prostoduchosť, celú svoju bytosť,
žíznijúcim prachom stvorenú.

Zraniteľní, utláčaní, nevítaní, ponížení
nosia kríž ťarchavý na úpätie mohutných skál,
hostiteľ je pobúrený, vyhnať ako stádo dobytka chcel by
prisťahovalcov roztrúsených, do jaskýň, k ľadovým jazerám.

V očiach im plameň slzavý horí,
vietor túlavý im z tela jazvy krvavé troví,
striedavé majú citové i pudové pohnutia,
raz sochu kamennú zasmiať sa, inokedy plakať donútia.

Aspoň kúsok uchmatnúť si z neuhasiteľnej živelnosti,
čo prejavuje sa vyjadrením
pri mimovoľnej zmyselnosti ľudomila,
kto ho dostihne na kopcoch, brehoch či ďalekosiahlych míľach?

Sťa sirény z ostrova úchvatných divov volá menšina drvivá
neutíchajúcim stonom, tomu je príčinou nevlastný domov,
neuznaný majestát, tiež klamlivé zdanie –
mať samostatný štát.
Sikhaven peskero manušakero šukariben,
sar len o Deloro kerďa langen
sar o dživipen vastneca peskero len marďa .

Dhukade, gindipnastar phagerde,
peskero kerestos lidžen pro agor bareskeri phuvake.
O gadže nakamen len the dhikel,
pre jekh than lenca the ačhen.
Savoren len le čhavneca avri kamen,
the tradel odoj kaj nane čarori ňi paňori.

Andro jakha e jagori asvenca labol,
e balvajori lengro dukhaviben avri andralo deštos marel.
Kamen vareso baro, šukar the kerel,
barestar manuše the rozasavel, leskeri vodži the rozrovel.

The sikavel savorenge sar savi nacia marel andro lengero rat,
the phenel lavenca oda čačipen savo džanel čak čhonoro thaj kham.
Oda sar savo manuš si o Rom, našťi pro papiris arakhes,
našťi les jilestar kames, the o romipen naprindžares.

Zorale hanga vičinen pre luma,
kaj o Roma so nane len but manuša, ajso cikno ineporo
bare rovibnaha, bi o peskeri themi, thaj khera našado čhavoro,
rodel peskero thanoro, kaj šaj rakinel peskero kalo šeroro.
Martin Fočár: NÁROD, ODKIAĽ SI?
ROMIPEN  KHATAR SAL?

web: rolik.eu, emial: klubromspisovatelov@gmail.com, fb:rolikrolik